Do ohňa pridávam posledné polienko pripraveného dreva a chystám sa ľahnúť do spacáku. Musím sa priznať, že ma počasie na vrchu Radziejowa prekvapilo. Na hrebeni je sneh, zima a veterno. Odmietol som niekoľko ponúk ísť fotiť do Nízkych Tatier, len aby som sa tomu bielému čudu už vyhol. Túto zimu som jednoducho odignoroval a odpísal. Lyže som ani nevytiahol. Vzal som si so sebou len tenký spacák, ale našťastie hrubú karimatku (komfort je komfort). A predsa som nakoniec skončil na snehu. Chystám si ešte cwaknúť vyhliadku s hviezdami. Je jasná noc. A idem spať. Ráno treba vstávať skoro. Mám rád, keď môžem prespať blízko miesta kde budem fotiť. Väčšinou šľapem v noci a dojdem až na východ slnka. Spanie pod hviezdami má svoju moc a aj výhodu neskoršieho vstávania.
Radziejowa (1266m n.m) je najvyšší vrchol v pohorí Beskid Sadecki (Sadecké Beskydy), ktoré je pokračovaním našej Ľubovnianskej vrchoviny a vidno odtiaľ toľko navštevované Vysoké skalky (1050m n.m) alebo Vysoký wierch, ktorý bude na každej fotke smerovanej na Vysoké Tatry. Taktiež odtiaľ vidno Tri koruny a vlastne celý hraničný hrebeň pienin. Na vrchole Radziejowej stojí rozhladňa, ktorá ešte o pár metrov prevyšuje okolité stromy. Takže ak Vás fotky zaujmú, chytro sa tam vydajte. O rok už možno taký výhľad nebude. Z horskej osady Obidza (931m n.m) je to na vrchol cez Rogacze asi 2h túra. Značená tiež ako cyklistická, ale to by som chcel vidieť aký bajker tade chodí. Celá trasa je do kopca, na bicykel pomerne prudkého a mnohé stúpanie a hlavne to posledné by som osobne bicykel ani nevytlačil. Celou cestou sú ale krásne panoramatické výhľady na Tatry, Pieniny a Beskid.
Zobúdzajú ma poľsky hovoriaci fotografi. Už musí byť čas. Vyhliadka je pomerne malá a keď sa tam nasačkuje pár fotografov so statívami, treba bojovať o každý centimeter. Nakoniec tam stojíme 9ti. Poliaci sú všade a furt. Tentokrát je im ospravedlnením, že sú doma. Ale neospravedlním im to, že ma zobudili o hodinu skôr ako som chcel vstať. Ešte svietia hviezdy. Poliaci fotia presne z toho istého miesta ako som urobil fotky nočnej vyhliadky s hviezdami večer ja. Vyhodnotenie situácie máme teda rovnaké, u fotografov je to častý jav. Vyliezam zo spacáku. Prekvapení poliaci čumia do lesa odkiaľ sa ozýva zvuk zipsu a môjho obliekania. Slušne pozdravím, odzdravia a ďalej sa venujú foteniu. Kým vykonám ranné rituály na vyhliadke sú už 5ti fotografi a ďaľší dôjdu po mne. Našťastie všetci fotia na východ a tak, zdá sa, sú im Tatry ukradnuté. Moja výhoda, pretože ostávam hneď pri rebríku, prvý v rade smerom na juh, na Tatry. A tak to, na moje veľké prekvapenie, ostáva aj keď sa prvé lúče slnka dotýkajú vrcholkov Tatier. Viac menej cwakám poslednú fotku a zberam sa k odchodu, keď sa poliaci otáčajú na Tatry a skrz milión filtrov fotia. Táto časť ma fakt dostala. Jeden z nich si odkladá na zábradlie držiak filtrov s nasadeným BIG STOPPEROM tesne vedľa mňa. Pomerne silný, nárazový vietor na seba upozornil všetkou svojou silou po pár sekundách a vďaka ploche filtra zafungoval ako plachta a už aj letel z vyhliadky dolu. Poznatok, že filtre nevedia lietať bol v tomto prípade vedľajší. Videl som celú dráhu letu. Nevedia ani plachtiť. Síce sa zapichol do snehu, ale podľa nadávok poliaka keď ho našiel pod vyhliadkou mi bolo jasné, že už nie je v 100%tnom poriadku. Milujem keď poliaci nadávajú. To mi pripomenulo, že BIG Stopper nevie ani plávať. Ale o tom až nabudúce 🙂
© pali hradiský / www.fotoTATRY.sk