.vstávame do dažďa. Aj vôbec rozmýšľam, či sa obliecť, ale nakoniec si hovorím svoju starú známu vetu: „NIKDY SA NEVZDÁVAJ“. A keď už som prešiel 1500km, tak jednoducho musím. Narýchlo sa potme obliekam a šup ho dolu k autu, kde už čakajú účastníci workshopu. Ani im sa nechce, ale ideme. Každé počasie má svoje čaro. Jazdíme krajinou v údolí Val d´Orcia v daždi. Aspoň sa nepráši :). Robia sa celkom pekné hmly, prestáva pršať a ja tak nejako tuším, že sa stane to, čo už mnohokrát. Že to bude krásne ráno. Ale že bude až tak brutálne krásne, tak to som fakt nečakal. Už fotíme nad známou alejou a ako pozerám na ostatných, ani oni nevedia, kde skôr otočiť fotoaparát.
Balíme techniku už asi na 5ty krát. A furt sa udeje niečo nové so slnkom, niekam inam zasvieti. Na raňajky budeme riadne meškať, ale stojí to za to. Bolo to naozaj luxusné ráno a ja vidím spokojnosť na tvárach účastníkov. Pre toto rád chodím na workshopy. Keď vidím, že ľudia sú spokojní a zažívajú takéto rána. Pomaly balíme a presúvame sa do Sieny. Krásne mesto nás privítalo dažďom. Tak nejako mi to v meste nevadí, ponôka to viac možností na fotenie. Dážď vytvára zvláštnu atmosféru, je menej ľudí a úplne iná atmosféra mesta. Každého zaujíma niečo iné a tak sa rozpŕchneme po meste.
Ďalšou stanicou, na dnes konečnou, je San Gimignano. Pre mňa osobne TOP zastávka tohoto fotografického workshopu. Vždy sa snažím vyberať hotely na ubytovanie tak, aby sme mali luxusný výhľad z okna, aby sa dalo fotiť z postele. A keď nie, tak aspoň hneď z parkoviska. Nijak inak tomu nebolo ani v San Gimignano. Hneď ako sme zastavili nad 15timi vežami tohoto krásneho mestečka, ktorého stará časť je zapísaná na zozname UNESCO, ukázala sa dúha a slnko krásne presvitalo cez mraky. Tých veží stálo pôvodne v meste viac ako 70, no zachovalo sa len tých 15. Mestečku sa tiež hovorí „taliansky Manhatttan.“ Ostávame tu do ďalšieho dňa, takže je dostatok času na západ slnka, na prechádzku po ľudoprázdnom nočnom meste, na ochutnanie najlepšej zmrzliny, na fotenie architektúry, ale aj na luxusnú pizzu BUFFALO, ktorej chuť si pamätám z jarného toskánskeho workshopu.
Vstávame o5 do dažďa, ale už nás to neodradí a aj keď fotíme strašne málo, nachádzame aspoň nové pohľady pre budúce návštevy. Okolie San Gimignana je fotogenické a hodné párdňovej návštevy. Cestou do Cinque Terre sa na chvíľu zastavujeme v Pize. Veža je fakt šikmá a my pokračujeme do RIOMAGGIORE, kde nám už slniečko krásne svieti na mesto na pobreží. Západ slnka chcem stihnúť v MANAROLE, takže len pár cwakov a presúvame sa. Mesto si rozhodne zaslúži dlhšiu zastávku. Nafotiť sa tu dajú veľmi pekné fotky, ale nie dnes. No vo februári sa tu chystám na samostatný workshop (8. -12. 02. 2017).
MANAROLU som už navštívil 2x a aj táto tretia návšteva je úplne iná. Klasický pohľad mám už nafotený, a tak viac vnímam toto miesto, toto mesto a hľadám si nové kompozície. A jednu som veruže aj našiel, tak snáď sa vo februári podarí. Uvidíme. Hotel je o5 luxusný, priamo v meste, reštaurácie prázdne, bez turistov. Mám rád tento čas, kedy si fotograf môže robiť naozaj čo chce a kde chce. Ráno vyrážame fotiť ešte pred východom slnka a aj napriek tomu, že sme na západnom pobreží a za pomerne veľkým kopcom, tak je svetla na farebných domčekoch tak akurát. A keď k tomu zasvietia mraky, no paráda 🙂 Pofotíme, vyskúšame filtre a týmto náš jesenný fotografický workshop v Toskánsku (a Ligurii) končí. Ostáva už iba pozvať Vás na ďalší fotografický workshop do Cinque Terre vo februári 2017.
© pali hradiský / www.fotoTATRY.sk