Už bola hlboká noc. Niektorí by už možno povedali, že skoré ráno. Sedel som v starej chate so starým kamarátom (on nie je starý), kňazom a viedli debatu o viere. On sám má poslednú dobu akési vnútorné boje. Po dlhej dobe to bolo pre mňa veľmi príjemný rozhovor s človekom, ktorý by tomu mal fakt rozumieť. Napriek tomu, že sa s ním vidím raz za rok, mám pocit, že mu môžem povedať akokoľvek a čokoľvek. Nakoniec na mňa vytiahol príbeh Narnie, že vlastne chodenie do kostola a viera môže byť ako v tom filme. Stačí nájsť tú správnu skriňu, tie správne dvere a predrať sa cez staré kožuchy, potom po snehu cez kopce až k Aslanovi. Aké jednoduché.
Mám tento príbeh v hlave od nášho stretnutia už viac ako 2 mesiace. Prakticky na to myslím každý deň. Nahovoril som aj deti, aby sme si pozreli všetky tri časti a o každej sa aj rozprávali. Pri každej návšteve kostola hľadám skriňu, hľadám dvere, hľadám čokoľvek, čo ma prenesie do Narnie k NEMU. Nám dospelým, s informáciami, ktoré máme v sebe, sa už dostáva do Narnie ťažko. Presne ako v tom príbehu. Možno sú tými dverami práve dvere od kostola, možno je tou skriňou bohostánok? Alebo práve naopak. Možno svet v kostole je ten náš a Narnia začína práve za dverami kostola, keď vylezieme von a stretneme priateľov, keď ideme do prírody, do lesa? Táto myšlienka mi napadla pri návšteve krásneho rastlinného kostolíka v Debradi. Na Jasovskej planine v Slovenskom krase si sv. Ladislav vymodlil vytrysknutie prameňa pre seba a svoje vojsko. Na začiatku 16. storočia tu bol postavený kostol a zasvätený práve sv. Ladislavovi. Pre mňa je už niekoľko rokov les a príroda tá Narnia, ktorú hľadám za múrmi kostola. Ale čo ak sú tie múry iba v našich srdciach? Čo ak sú práve také ako múry na tomto rastlinnom kostole? Až skutočná obeta praskla Aslanov kamenný stôl.
Prajem Vám, nech JEHO zmrtvychvstanie má fakt zmysel.
Debraď, Slovenský kras
© pali hradiský / www.fotoTATRY.sk