NEKONEČNÝ SPIŠ – FOTOTATRY.sk

.vyraziť ráno za fotením je v poslednej dobe pre mňa viac ako sviatkom. Niet času. Alebo lepšie povedané, neviem si ho nájsť. A tak nechápem, že keď mám konečne možnosť ísť fotiť, idem zase na miesto, odkiaľ vidno Spišský hrad, ktorý mám už miliónkrát prefotený, na miesto kde som už bol a navyše je do kopca. Moja kondička mi nadáva už večer pred rozhodnutím a ináč to nie je ani po prvých metroch do kopca.

Keď som vyrážal o 5tej z domu bolo zamračené. Na Paršivej sa to trošku roztrhalo a Spiš bol bez mrakov, ale už sa to tam „od nás“ ťahalo. Mesiac svieti ako divý (je v splne) a úžasne osvetľuje krajinu. Keď som vystupoval z auta na Dúbrave, Marek tvrdil po 2 minútovej expozícii, že ešte vidno Tatry. No po ďaľšej to už netvrdil. Ale čo, sme tu, máme čas, tak ideme hore, smerom na Sľubicu a uvidíme, kde skončíme. A skončili sme asi v polke kopca. Jednak sa mi nechce šlapať a jednak už to spod Sľubice máme s Marekom ako tak nafotené z minula. Teda, Marek asi lepšie a viac ako ja, ale mne to nevadí. Miesto, pre ktoré sme sa rozhodli sa mi veľmi páči. Skalky nad lesmi, trošku iný uhol na hrad s Tatrami v pozadí a možnosti aj inej kompozície ako len toho hradu a Tatier. Ideme pomaly, je ešte skoro a do východu slnka máme kopu času. Na hrebeni vyrušíme jelenicu a bez čeloviek medzi skalami rozoznávame stopy vlka. Rázom toto miesto pre mňa dostáva úplne iný rozmer. Toto miesto dostáva rozmer prírody. Toto je príroda, akú by mala byť, akú ju chceme. Alebo lepšie povedané, aká by asi chcela byť ona samou sebe. Je to zložité byť prírodou, keď nie sme s ňou spojení, ale iba s ňou bojujeme.

Máme čas. Prezliekame mokré tričká (fakt sme šli aj do kopca), začína fúkať mierný, ale provokujúci vetrík. Doma som sa rozhodoval, čo všetko na seba vziať. Ak by bol sneh a zima, bolo by to jednoduché. Ale toto nanič počasie je fakt nanič. Človek nevie čo na seba. A tak mi je po hodine a pol státia a poskakovania okolo statívu aj zima. Slniečko sa nakoniec predralo a krásne zasvietilo na Tatry. Ale ešte nebola tá chvíľa, na ktorú sme čakali. Keď bude mesiac zapadať za tie krásne špicaté kopce. Ale napotvoru sa zjavil povestný mrak kur…č. a bolo po mesiaci. A vlastne aj po 50% Tatier. Svetlo sa posúvalo k hradu strašne pomaly a keď konečne zasvietilo aj na hrad, tak Tatry už nebolo vidno skoro vôbec. Ako poznamenal Marek, furt dačo musí byť na hovno. Nemôže raz byť všetko tak ako by sme chceli. Ale keďže som šiel fotiť práve s Marekom, sa tomu ani nečudujem 🙂

Zostupujeme dolu pomerne rýchlo. A zisťujeme, že v okolí skál a tesne pod nimi to zvieratkami celkom žije. Je to príjemné zistenie a ja pozerám a pokukujem, kde by sa dalo zakempriť na prípadné fotenie. Tie vlčie stopy ma dostali. Dolu pri aute zisťujeme, že skupina fotiaca na Úloži sa presunula na Dúbravu a tak ich ideme pozdraviť k ihrisku. Vyzerajú byť z ránom spokojní. A to je dobré. Ešte dáme kávu v motoreste a hajde … šak kym prídem domov bude 11. Tie neskoré východy slnka sú dobré na ranný spánok, ale zlé pre kúpu čerstvých rožkov na raňajky.