PRÍBEH FOTOGRAFIE – ZIMNÁ LAPSZANKA

Je to úžasné miesto. Už si ani nepamätám, kedy som ho zaregistroval prvýkrát. Ale viem presne, aká fotka to bola od jedného člena z LIGHTHARMONY. Má svoje zvláštne kúzlo a napriek tomu, že tam chodí množstvo fotografov, že je to blízko cesty a preto ho má nafotené už hádam každý, rád sa sem budem vracať. Toto je ďalší príbeh fotografie, tentoraz však z opačného súdka ako spod Troch korún. Zima však bola v to ráno rovnaká ako pri vode. A na moje prekvapenie nestálo na ceste žiadne auto (bola sobota a hlásili krásne) a v okolí nebol žiaden fotograf. Sám v tichu som mal habakuk času sa prechádzať a hľadať. Hlavne si nepošliapať sneh, takže opatrne. Sem-tam som niečo cvakol, až som prišiel k oploteniu. Páčilo sa mi. Už len ako to nafotiť tak, aby to vyzeralo i na fotke dobre. Postavil som len tak statív s foťákom a hľadal kompozície. Aby tam boli Tatry, stromy, oplotenie, krásne línie tieňov a svetla, čerstvý trblietajúci sa sneh. Keď som ju konečne ako-tak našiel, cwakol som si, ako obvykle, i pozíciu svojho PENTAXU 645N (ja viem, úchylka … a čo ). No a doma, keď som pozeral práve na tú foto na mobile, začal som si trieskať hlavu o stenu. Prečo som len nevyužil aj to zábradlie v popredí, vznikol by pekný trojuholník, malo by to hĺbku, možno by to bolo lepšie. A moje rozčarovanie trvá aj po vyvolaní filmu a naskenovaní. Niečo mi na tej fotke chýba. Áno … lepšie popredie, ktoré na tom mieste bolo. No nevyužil som ho. Páči sa mi fotka, ktorú mám v mobile a nie tá, ktorú som odfotil na fotoaparát.

Občas sa to stane. Vlastne, čo občas. Poslednú dobu sa deje dosť často, že donesiem domov dosť slabé fotky na to, aké som mal podmienky. Beriem veci automaticky, skoro až naučeno a nejako zabúdam v krajine premýšľať, tvoriť. Fotka to nakoniec nie je zlá. Ale mohla, podľa mňa, byť oveľa lepšia. Na druhej strane je to zase super. Človek má aspoň dôvod sa tam o5 vrátiť a prefotiť to tak, aby to bolo čo najlepšie. Už len aby bol na to čas a podmienky.