Keď sa po 3 hodinovom výstupe symbolicky dotýkam kríža, mnoho ľudí ešte tvrdo spí. Veď bodaj by aj nie. Je ešte noc, do východu slnka ostáva viac ako hodina. Som trochu unavený, nohy z výstupu bolia /už tá moja kondička nie je bohviečo/. Tu na vrchole je zima, na toto ročné obdobie dosť veľká. Rýchlo vyzliekam spotené tričko a vyťahujem automaticky všetko oblečenie, čo mám v batohu. Aj keď sa telo počas výstupu príjemne zahreje a i napriek relatívnej zime je v teple, tu hore to neplatí. Spotené veci chladia a i len slabý vetrík prevetrá. ako kvalitné máte oblečenie. Navyše tu budem stáť (alebo sedieť) ešte viac ako hodinu a bez pohybu niet tepla. Dopĺňam cukor i tekutiny. Čaj z termosky by som nevymenil za nič na svete..
Východ slnka
Obloha sa zaťahuje. Celou cestou mi svietil mesiačik tak, že som nepotreboval ani svietiť baterkou. Ešte hodinu pred vrcholom som fotil milióny hviezd nad hlavou a teraz toto? Veď ja chcem pekný východ slnka ako odmenu za výstup, za to, že som v noci nespal, za to, že … načo to všetko? Len tak sa to skončí zamračenou oblohou? Mohol som sa pekne vyspať doma v posteli a nie sa tu trepať. Je pár minút pred východom a svet tu hore sa zafarbuje. Hlavne ten hore. Vysoko hore. Na fotenie to ešte stále nie je ono. To dolu je všetko nudné, šedivé, bez hĺbky a kontrastu. Tesne nad horizontom sa ukazuje medzierka. Tade by sa svetlo mohlo predrať. Je síce maličká, ale slnko dokáže divy. Čakal som nejaké svetlo, ale že sa na 15 sekúnd cez tú škáru pozrie na svet samotné slnko, to mi ani nenapadlo. Pripravená kompozícia, expozícia … cwak cwak a je po všetkom. Asi mu to na dnes stačilo. A mne viac-menej tiež. Pozerám na LCD a som spokojný. Mám dôkaz, že i dnes vyšlo. Mnoho ľudí tam dole ani nebude vedieť, že aj dnes vykuklo. Obloha sa zatiahla a taká plechová zostala celý deň.
© pali hradiský / www.fotoTATRY.sk